V roku 2005 prišiel 38-ročný muž. Bol chudý, vysoký, tmavovlasý. Mal problém s extrémnou zimomravosťou, popisoval, že v noci spí oblečený v 2 – 3 vrstvách odevu, je zabalený v spacáku a na tom má ešte veľmi hrubú perinu. Je síce potom spotený, ale to mu neprekáža, len mu nesmie byť zima. Precitlivenosť na chlad mu spôsobuje veľké problémy, lebo stačí, aby ho čo len trochu ofúklo, hneď ochorie, a keď má ísť na služobnú cestu, vie, že keď sa z nej vráti, určite bude chorý. Je to veľmi obmedzujúce, a keďže pracuje, nemôže si dovoliť byť tak často na maródke. Bol zamestnaný ako úradník vo vysokej riadiacej funkcii. Práca sa mu páčila a robil ju s veľkým zanietením. Nebol ale workoholik, tým bol v minulosti, keď mal vlastnú firmu s 25 zamestnancami, ktorej sa vzdal, lebo sa už nechcel týmto spôsobom ďalej živiť. Teraz chce pracovať pre ľudí, a nie len pre peniaze ako v minulosti. Má veľké sociálne cítenie a pomáha ľuďom na okraji spoločnosti.
Okrem spomínaného problému ho ešte obťažovala senná nádcha v lete, zväčša v auguste, kedy ho začalo neuveriteľne svrbieť podnebie, oči, soplil a trochu sa už v poslednej dobe pridružil aj dráždivý kašeľ. Senná nádcha začala pred 7 rokmi, keď sa rozviedol s manželkou a ona odišla do zahraničia aj s jeho deťmi, takže sa s nimi mohol len minimálne kontaktovať.
Z jeho anamnézy je ešte dôležité z detstva spomenúť jeho vzťah s otcom. Otec bol veľmi autoritatívny, niekedy agresívny, ale mali sa radi. Problémom bola otcova veľká výbušnosť a to, že keď sa nahneval, niekedy aj pre maličkosť, vedel byť mimoriadne diktátorský. Pacient bol podobnej povahy. Na jednej strane vedel byť veľmi priateľský, ale na druhej strane sa vedel veľmi nahnevať aj pre maličkosť. Snažil sa však nebyť až taký diktátor ako jeho otec a bojoval s „otcom v sebe“, ako povedal.
V práci bol svedomitý, niekedy až puntičkársky, ale doma mohol mať aj neporiadok. Rád jedol, mal rád sladké, ale aj slané. Nemal veľmi rád mastné, nerobilo mu to dobre na trávenie.
Na základe týchto symptómov dostal liek v potencii 30CH, užívať 1 guľku 1x za týždeň. Ozval sa o cca 2 mesiace s tým, že mu začína byť v posteli teplo, ba musel si dokonca zhodiť jednu vrstvu oblečenia a ponožky. Tie ponožky boli pre neho najväčším prekvapením.  Dostal odo mňa pokyn: pokračovať v liečbe naďalej rovnako. Asi tak o rok sa mi ozval, že má pocit stagnácie a dostal vyššiu potenciu lieku 200CH. Povedal mi vtedy, že už nespáva pod spacím vakom a má na sebe len normálne pyžamo, dokonca niekedy pociťuje, že mu je už teplo. Chorý už nebýva až tak často, ale v lete mal ešte sennú nádchu, aj keď sa mu zdalo, že trvala kratšie.
Dnes, po piatich rokov liečby: Bez lieku je už cca 1 rok; už vôbec nie je zimomravý, nebol chorý približne 2 roky, a keď bol, tak mal len ľahké nachladenie. Sennú nádchu nemal 3 roky. Len je ešte stále výbušný, no ľahšie sa mu to zvláda.

Pred asi dvomi rokmi prišlo malé 2,5-ročné dievčatko. Na vyšetrení bola aj študentka homeopatie, ktorá chcela byť prítomná pri odoberaní môjho prípadu. Keď ju dievčatko zbadalo, okamžite k nej pribehlo, lebo mala notebook, a začalo sa s ňou o počítači baviť. Rozprávalo tak múdro, že sme o chvíľu zabudli na jej vek. Bola veľmi otvorená, vôbec sa nehanbila a mala mimoriadny záujem o počítač, na čo jeho mamka povedala, že na svoj vek ho už vie celkom slušne ovládať. Vzhľadom na svoj vek je veľmi vyspelá.
Keď dieťa odišlo s ockom preč, mamka povedala, že dcérka má veľký problém s kakaním. Úplne odmieta kakať a na 4 – 5 deň  je celkom zapečená. Avšak nemá ani žiadne nutkanie. Stolicu musia z nej potom dostať von rektálnou rúrkou, pričom malá veľmi bojuje a plače. Je to hrozný boj a všetci v rodine sú z toho veľmi nešťastní.
Z anamnézy som sa dozvedela, že keď malo dievčatko asi 1 rok, dostala mama ponuku ísť na dvojmesačnú dobrodružnú cestu do zahraničia. Veľmi váhala, lebo dcérku ešte dojčila, ale manžel ju presvedčil, aby šla. Dcérka ostala s babkou. Hneď, ako mama odišla, malá  prvýkrát v svojom živote akútne ochorela.
Dievčatko má o 14 rokov staršieho súrodenca, ktorý si ju síce doberá a provokuje ju, čo malú veľmi hnevá, ale súrodenca veľmi zbožňuje.
Dostala liek v potencii 200CH. Ale keďže neboli z Košíc a liek som musela objednať zo zahraničia, trochu dlhšie trvalo, kým ho dostali. Dokiaľ im liek prišiel, zúfalá mama mi poslala e-mail, aby som ho čím skôr poslala, lebo malá už prestala aj cikať.
No hneď po prvej dávke lieku začalo dievčatko pekne cikať aj kakať. Po niekoľkých týždňoch opäť začala zadržiavať stolicu, ale stačilo zopakovať dávku lieku a problém sa upravil.
Dnes dievčatko normálne chodí na stolicu, nemá s tým žiadny problém, navštevuje škôlku a, ako mama povedala, „odkedy nemá žiadny problém s kakaním, je omnoho odvážnejšia a uvoľnenejšia“.

Prišiel mladý, 38-ročný, muž s tým, že nemôže hýbať pravou rukou. Bol kvôli nej vypísaný už druhý týždeň. Diagnostikovaná: sclerosis multiplex. Cítil sa veľmi slabý a vyčerpaný, stále len spal. Rukou nevedel poriadne hýbať, bola znecitlivená a mal v nej pocit mravčenia. Okrem toho mával často sinusitídy, tiež pravostranné so žltým až zeleno-žltým hustým sekrétom.

Bol veľmi zimomravý, teplo mu robilo dobre. Celý problém začal približne pred piatimi rokmi výpadkami v zornom poli pravého oka a slzením a pálením v oku. Po odbere mozgovomiechového moku bolo vyslovené podozrenie na spomínanú diagnózu. Nasadená liečba kortikoidmi mu veľmi zhoršila stav. Cítil sa po nej slabý, bolo mu často nevoľno, nevedel poriadne chodiť, preto sám vysadil lieky. Päť rokov bral len vitamínové doplnky a upravil stravu.

Mal usporiadanú rodinu, dve pomerne malé deti. Bol veľmi citlivý na krivdu. To, na čom mu naozaj záležalo, a vštepoval to aj svojim deťom, bol zmysel pre spravodlivosť a pomoc slabším. Veľmi ho vedelo nahnevať, ak bol svedkom toho, ako niekoho ponižovali alebo sa mu vysmievali, či nejako inak pranierovali. Vždy potreboval ochrániť slabších.
Dostal homeopatický liek v potencii 30 CH jedenkrát týždenne. O 4 – 5 týždňov mal o sebe podať správu. Asi o 5 týždňov sa ozval, že má veľmi nepríjemné akné na tvári. Ani v puberte nemal také hrozné. Dozvedela som sa, že liek bral omylom každý deň. Dostal pokyn, aby akné ničím nenatieral, nevšímal si ho – prejde samo – a má liek brať raz za týždeň.
O ďalšie dva mesiace sa ozval telefonicky, že mu veľmi nepríjemne mravčí celá pravá strana tváre (starý symptóm). Akné už dávno úplne vymizlo. Dostal pokyn úplne vysadiť homeopatický liek a čakať.
Zhruba o šesť mesiacov od prvého vyšetrenia mi volal, že sa má veľmi dobre. Už dva mesiace pracuje. Má veľa sily, organizuje aj nejaké letné aktivity pre deti. Má prosto pocit, že to až preháňa, ale čo je zvláštne, vôbec nepociťuje nejakú únavu alebo slabosť.
Má len jeden problém – asi päť dní má zapálené pravé oko, už si skúšal aj nejaké kvapky, no nezabrali mu.
Celý jeho problém (ústiaci do diagnostikovania sclerosis multiplex) začal pravým okom. Výrazné odporúčanie: Nič do oka nekvapkať, ani neliečiť! Maximálne len aplikovať obklad z prevarenej vody. Problém sám odznie.
Asi za ďalších 6 mesiacov zavolal, že má mierne brnenie pravej strany tváre, s okom už dávno nemá žiaden problém. Zopakovali sme 1 dávku homeopatického lieku 30 CH.
Teraz uplynulo asi dva roky od zahájenia liečby. Má sa dobre a nepociťuje žiadne ťažkosti.

Prvýkrát mi volala mamka 1,5-ročného chlapčeka, ktorý mal vysokú horúčku, perforovaný bubienok a veľmi plakal. Dostal Chamomillu.
V anamnéze mal časté akútne choroby a jednu hospitalizáciu kvôli silnej angíne pred 2 mesiacmi.
Na nátlak rodiny mamka dala ku Chamomille aj antibiotiká. O 3 týždne mi volala opäť, že dieťa má zase horúčku 40,5 °C, je spavé a plakala, že ona mu už nechce dať antibiotiká. Dostal homeopatický liek a odporúčanie, nech príde na konštitučnú liečbu. Dovtedy som chlapčeka nevidela osobne. Pochádzali totiž zo stredného Slovenska.
Na homeopatické vyšetrenie vošiel váhavo. Skrýval sa za mamku, ale len chvíľku. Bol blondiačik s veľkými modrými očami a dlhými mihalnicami. Bol veľmi pekný, jemný, mal akoby porcelánovú pleť. Už o päť minút sa rozpozeral a začal sa predvádzať. Veľmi smelo preskúmal miestnosť a vzápätí chcel od mamky, aby mu niečo dala. Ona to odmietla, na čo ju hneď chcel biť a robil jej naschvál.
Pri fyzickom vyšetrení som si všimla, že má chĺpky pozdĺž chrbtice, očné bielka domodra, zväčšenú nosnú mandľu. Chlapček dýchal ústami a bolo mu pediatričkou doporučené vybrať nosnú mandľu.
Prvýkrát ochorel, keď mal 1 mesiac, a odvtedy chorel minimálne raz za mesiac. Často mal vysoké horúčky, mával rôzne choroby. Nádchy so žltým hustým výtokom, zápal uší, angíny, kašeľ. Bol stále dojčený a mamka s ním bola na materskej dovolenke.
Rodina sa za posledných päť rokov často sťahovala. Aj chlapček sa narodil v zahraničí.
Inak bol veselý, rád sa smial, miloval hudbu a hneď začal tancovať, keď ju počul, no vedel byť aj agresívny.
Dostal homeopatický liek 30 CH, 3 dávky za 3 dni.
Asi dva týždne po dávke lieku dostali jeho súrodenci kiahne a on následne od nich. Mal z nich najľahší priebeh kiahní. Ešte nebol poriadne doliečený z kiahní, keď rodina išla na dovolenku. Bol oslabený a dostal ťažkú črevnú chrípku, zvracal a mal hnačku.
Po vyliečení z črevnej chrípky sa opakovala dávka lieku.
Asi o pol roka mi volala mamička, že chlapček dostal nádchu so zelenými sekrétmi a za 3 dni sa z nich sám vyliečil bez akéhokoľvek lieku, čo u neho bolo na hranici zázraku.
V priebehu roka sme mu po prekonanom akútnom ochorení, po ktorom mu prechodne zostal výtok z nosa, zopakovali dávku lieku vo vyššej potencii.
Dnes chlapček chodí do škôlky, býva tak raz za rok chorý. Už dva roky nebol liečený antibiotikami. Nemá zväčšenú nosnú mandľu. Dýcha pekne noštekom. Je milý a správne detsky roztopašný. Nie je agresívny.

1,5-ročné dievčatko prišlo s nepekným ekzémom na celom telíčku. Ekzém bol celý rozškriabaný, na tele, nožičkách a rukách mala chrastičky. Po prvej dávke hexavakcíny sa jej objavili suché mapy kruhovitého tvaru. Začala si ich škriabať, až si ich úplne rozškriabala. Zatiaľ nemala žiadne iné ťažkosti. Dostala homeopaticky pripravené vakcíny v rôznych potenciách. Po prvej dávke homeopatického lieku dostala teplotu 39,5 °C. Teplota trvala pol dňa, nebola liečená, sama odznela. Už za dva týždne sa ekzém úplne stratil a mamička sa na základe odporúčania rozhodla zatiaľ očkovanie odložiť.

Poznámka: Homeopaticky pripravenými očkovacími vakcínami je možné vyliečiť alebo podstatne zlepšiť rôzne (aj závažnejšie ako ekzém) problémy vzniknuté z očkovania.

Muž v stredných rokoch prišiel kvôli pretrvávajúcemu hnisavému zápalu nechtového lôžka na veľkom palci. Tri a pol roka ho liečil. Spod nechta mu vytekal hustý žltý hnis, palec bol červený a veľmi bolel, zvlášť pri chôdzi. Tri roky sa liečil pomocou klasickej medicíny. Trikrát mu bezvýsledne strhli necht z palca a dávali mu všelijaké masti a antibiotiká. Pri poslednom strhávaní ho to veľmi bolelo, až od bolesti vrieskal a zaťal sa, že si to teraz začne liečiť sám. Skúšal  rôzne preparáty, doplnky výživy, vitamíny…
Keď prišiel ku mne, mal za sebou mesačnú kúru kúpania nohy v špeciálnej soli, vďaka čomu palec nebol hnisavý, len veľmi silne zapálený, a bolel.
Dostal homeopatický liek v potencii 30 CH a mal ho brať 1-krát denne. Mal sa ozvať o mesiac.
Pri kontrole o mesiac vyzeral palec veľmi dobre. Bol začervenaný len na jednej strane a nebolel, len pri dlhotrvajúcej chôdzi.
Pacient bol veľmi milo prekvapený z vyvíjajúceho sa stavu, a tak sa spýtal, či by sa homeopaticky dali liečiť aj depresie. Vtedy som sa dozvedela, že má omnoho vážnejšiu diagnózu, ako je panarícium.
V puberte začal mať zvláštne pocity, o ktorých nepovedal zatiaľ nikomu. Prestal si cítiť nejaké časti tela, akoby neexistovali. To ho tak šokovalo, že sa začal uzatvárať a prestal úplne komunikovať. Celé dni len ležal a nerozprával. Keď k nemu niekto prišiel a spýtal sa ho na niečo, zavrel oči a neodpovedal. Situácia bola už kritická, a tak ho hospitalizovali na psychiatrii.
Potom bral 10 rokov antidepresíva a začal sa ako-tak začleňovať do života. Bol extrémne plachý, nevedel ľuďom odporovať, robil, čo mu prikázali, aj doma rodičov poslúchal. Nevedel sa vyjadrovať, nevedel žiadnu myšlienku vtesnať do slov a aj myšlienky mu unikali. Strácal niť pri rozprávaní.
Asi tak pred rokom sa začal búriť a prvýkrát vysadil antidepresíva. Hovoril: „Vy si ani neviete predstaviť, aké je to hrozné, keď beriete tie lieky. Dívate sa na nejakú vec, a nevidíte ju poriadne, jete, a necítite to jedlo. Takže jete a jete, aby ste aspoň niečo cítili, ale aj tak nič necítite (pacient trpel obezitou). Neviete udržať myšlienku a ste taký otupený.“ Rodičia prišli na to, že lieky neberie, a donútili ho brať ich znovu. Osamostatnil sa a urobil druhý pokus. Keď prišiel ku mne, nebol už pol roka na antidepresívach. Schudol, ale ešte stále mal miernu nadváhu. Mal strašné úzkosti, že si rodičia a lekár všimnú to, že neberie lieky. Okrem toho sa veľmi bál, že sa niečo stane.
Stále si necítil niektoré časti tela a mal veľký problém sa vyjadrovať. Mal už myšlienky, len ich nevedel vypovedať. Stránil sa ľudí, lebo sa ich bál, a často sa cítil tupo. Ľudia ho mohli využívať, lebo sa nevedel brániť.
Dostal liek raz za týždeň. Predchádzajúci liek mal vysadiť.
Kontrola za dva mesiace: Prišiel úplne vymenený človek. Schudnutý, s novým účesom. Pôsobil viac sebaisto. Palec na nohe sa úplne vyliečil už asi pred mesiacom. Rozprával plynulo, aj keď sa ešte občas zasekával. To, čo rozprával, boli zaujímavé úvahy a bola som prekvapená, že je to veľmi inteligentný človek. Hovoril, že je prekvapený, ale vplyvom lieku sa nemení len on, ale celé jeho okolie. Akoby boli ľudia k nemu milší (stáva sa to často; ako sa menia pacienti, menia tým aj svoje okolie a zdá sa im, že práve okolie sa zmenilo).
Má zvláštne pocity v častiach, ktoré si necíti, svrbia ho a trošičku ich už pociťuje, má na nich vyrážky. Ale najzvláštnejšie je pre neho to, že sa pozoruje, ako jedná. Minule sa rozhovoril pri jednej skupinke známych a musel sa sám krotiť. Má zo seba pocit, že až teraz sa prvýkrát spoznáva, kto vlastne je (ako to hovoril, mal v očiach slzy).
Prednedávnom zažil obzvlášť nepríjemnú udalosť. Stratil veľmi dôležité dokumenty, veľmi ho to vzalo, spanikáril a začal nekontrolovateľne vyvádzať. Ale v tom zmätku ho zrazu napadla myšlienka, aby sa upokojil a začal uvažovať, kde presne bol a čo robil. A tak prišiel na to, že si ich asi nechal v jednej reštaurácii. Tam aj nakoniec boli (úžasné na tej príhode je to, že dokázal ovládnuť svoju paniku a úzkosť, čo predtým nedokázal). Má teraz lepšie aj horšie dni. Niekedy sa cíti silný a niekedy ešte nevie prekonať paniku a strach.
Pacient je ešte stále v liečbe, ale robí výrazné pokroky.

7-ročný chlapec prišiel s tým, že má po celom tele aj na tvári kondylómy (stopkaté bradavice), ktoré mu začali rásť po očkovaní. Niektoré si odtrhol, no niektoré mu narástli znova.
Počas vyšetrenia vyšlo najavo, že trpí veľkými úzkosťami, že sa všetkého bojí. Za žiadnych okolností nechce byť sám ani minútu; keď príde domov zo školy, drží sa mame za pätami a ona nesmie ísť ani na krok od neho, dokonca ani na nákup, hoci obchod majú veľmi blízko domu. Večer preveruje, či sú naozaj zamknuté dvere a či je mama stále doma. Neprestajne vykrikuje: „Mama, si tu?“ Okrem toho má panický strach zo všetkých zvierat. Aj z mačiek a psov. Keďže bývajú na dedine, je to dosť nepríjemné. Ináč je dosť plachý a vie sa zahrať aj sám. Je veľmi zodpovedný, stará sa o deti v škole. Hlavne v škôlke pomáhal učiteľke s menšími deťmi. Aj teraz, keď deti niečo potrebujú, hneď ide a pomôže im.
Je dosť pohyblivý; hrá futbal a tancuje vo folklórnom súbore.
Stará sa o seba. Géluje si vlasy, vždy si perfektne zladí oblečenie. Ak mu niekto niečo vezme, vie sa veľmi rozzúriť. Nie je agresívny, ale vtedy kričí a veľmi sa hnevá.
Dostal homeopatický liek. V priebehu roka asi 3-krát, vždy po telefonickom hovore.
Kontrola po 9 mesiacoch: kondylómy už nemá. Niektoré si poodtŕhal a niektoré zmizli. Veľmi sa zmenil. Už nie je tak závislý na mame. Mama môže ísť už aj do obchodu a on zostane s babkou. Keď príde zo školy, vezme bicykel a ide s kamarátmi von, čo je úplný zázrak, lebo to nebol schopný pre úzkosť urobiť. Je omnoho odvážnejší, nekontroluje už mamu, nekontroluje už úzkostne, či sú zavreté dvere. Nebojí sa už mačiek. Pred psami má ešte rešpekt, ale už nie tak prehnane.
Stále je na seba dosť citlivý, aj na bolesť, a stále chce byť upravený, ale je to všetko v rámci normy.
Ďalší rok po kontrole je všetko v poriadku, chlapček sa vyvíja dobre, kondylómy stále nemá.

Prišla ku mne mladá 24-ročná žena, ktorá práve ukončila vysokú školu. Mala ťažkú depresiu, stále by len plakala, nič ju nebavilo, len tupo sedela a bola vo veľmi zlom stave. Vážne uvažovala o antidepresívach, lebo si nevedela sama pomôcť. Keďže nechcela brať lieky, skúsila ako poslednú možnosť homeopatiu.
Dostala 3 dávky homeopatického lieku za tri dni.
Kontrola po 2 mesiacoch:
Pri otázke „Ako sa máte?“, bola odpoveď: „Mám sa zle. Nemôžem vôbec zaspať pre množstvo myšlienok, a potom ráno sa neviem prebrať.“
„A čo depresia?“ spýtala som sa.
„Á, depresia? Tú už nemám,“ povedala a zrazu si spomenula, akú mala ťažkú depresiu (veľmi často sa pri homeopatickej liečbe stáva, že pacient ani nespozoruje, ako sa mení; liečba je totiž veľmi jemná a niekedy sa môže zdať, akoby to prešlo samo).
V priebehu ďalšieho vyšetrovania vyšlo najavo, že má ďalšie a hlbšie problémy ešte z detstva. Vyrastala v početnejšej rodine ako posledné dieťa. Mala samých bratov. Bola milé, plaché dievčatko, na ktoré si každý dovolil. Bratia boli o dosť starší a bili ju, alebo len tak si ju z ich uhlu pohľadu humorne doberali. Ona sa nevedela brániť a cítila sa ako outsider v rodine. Keď mala asi 13 alebo 14 rokov, otec ju raz veľmi zbil (ešte teraz usedavo plače, keď o tom hovorí). Ale keď ju bil, tak mu praskli nervy a veľmi ju zmlátil. Bola dobitá ako na tele, tak na duši. Išla sa posťažovať matke a tá držala stranu otcovi a dcére povedala, že si to určite zaslúžila. Ušla z domu, ale večer sa vrátila, lebo nemala kam ísť. Odvtedy nenávidela rodičov a trvalo to niekoľko rokov. Teraz s tým už pracuje a vie ich pochopiť, prečo k tomu došlo (mali veľké trápenie so synmi), ale stále sa cíti ukrivdená.
Stále ju doma považovali za menejcennú a neschopnú, z čoho si ona odniesla do života veľký strach z ľudí a z neznáma. Má zo seba pocit, že za nič nestojí, z čoho pramení zlá nálada a to, že si neverí.
Máva chronické sínusitídy so zatekajúcim hlienom. Keď na jeseň akútne ochorela, nevedela sa z toho vyliečiť niekoľko mesiacov. Takže celú jeseň, zimu, aj začiatok jari bola chorá. Dostala viac homeopatických liekov (nie naraz, postupne) v priebehu niekoľkých mesiacov. Posledný homeopatický liek dostala vo vysokej potencii.
Kontrola po 6 mesiacoch od posledného lieku: Nachádza si svoje miesto v rodine. Už nie je taká závislá od názorov svojej mamy. „Zisťujem, že moji súrodenci sa ku mne inak správajú.“ Prednedávnom mali ísť na rodinný výlet. Predtým v spoločnom rozhovore niečo podotkla o svojom ťažkom detstve. Najstarší brat, ktorý má už vlastné deti, sa spýtal, o akom ťažkom detstve hovorí. Ona to ďalej nerozvádzala. Na výlete si ju brat vzal bokom a spýtal sa jej ešte raz: „A teraz mi povedz, aké ťažké detstvo si spomínala.“ Ona mu porozprávala, že to, ako sa k nej správali v detstve, ona pociťovala ako týranie. A on sa jej za to úprimne ospravedlnil, že si to nikdy neuvedomil, že by ju tým mohol raniť. Ešte nikdy nemala s týmto bratom podobný rozhovor.
Okrem toho prežila prvýkrát po dlhých rokoch jeseň a zimu, počas ktorej bola chorá len 2-krát, a to len po týždni. Nemala svoju dlhotrvajúcu sínusitídu.
Asi po roku som dostala od nej e-mail (žije a pracuje v zahraničí):
„Ak by som mala zrekapitulovať svoj psychický stav po homeopatickej liečbe, musím povedať, že sa cítim šťastná. Sama som z toho prekvapená. Ráno sa zobudím a som šťastná. Tento pocit som ešte nezažila. Okrem toho som zistila, že zmizla úzkosť z cudzích ľudí a už sa necítim menejcenná. Pokojne vojdem do cudzieho priestoru a rozprávam sa úplne uvoľnene s cudzími ľuďmi.“

3-ročná Zuzka má 10 mesiacov pretrvávajúci kašeľ, ktorý dostala po prekonanej chrípke.
Asi tri dni pred dohovoreným termínom vyšetrenia mi volala jej vystrašená mamička, že prišli práve z pľúcneho oddelenia. Dievčatko sa za posledné dva týždne veľmi zhoršilo. Strašne kašľalo, malo štekavé, neutíchajúce záchvaty. Mamička plakala do telefónu, že ju doktorka vykričala, ako sa stará o dieťa, že dopustila, aby sa dostalo do takého vážneho stavu. Nasadila jej kortikoidy, antiastmatiká, antihistaminiká a antibiotiká. Pýtala sa, čo má robiť, lebo ona nechce dať dieťaťu toľko liekov. Dohodli sme sa, nech s kortikoidmi, antiastmatikami a antihistaminikami ešte počká a antibiotiká nech podľa vlastného uváženia dá alebo nedá. Mamka sa o ňu veľmi bála, tak jej antibiotiká dala.
Keď prišli, dievčatko už nekašľalo tak škaredo, antibiotiká zabrali. Kašľala len štandardne.
Vyzerala ako anjelik – veľké modré oči, kučeravé svetlé vlásky. Bola veľmi neposedná, stále bola v pohybe. Celú dobu bozkávala a objímala mamku a starala sa o rodičov. Obom porozdávala všetky papiere, čo u mňa našla. Potom s ockom radostne odišla, predtým ešte vybozkávala mamku.
Pôrod bol veľmi ťažký. A po pôrode mala mama 2 mesiace ťažkú laktačnú psychózu, počas ktorej odmietala dieťa. Dievčatko má okrem kašľa reflux a alergiu na lepok. Je na bezlepkovej diéte.
Dieťa zobralo počas svojho života veľa antibiotík a aj na spomínaný kašeľ počas uvedených 10 mesiacov zobrala 4-krát antibiotiká, ale vôbec jej nepomohli. Teraz mamka hľadala pre dieťa alternatívu, pri ktorej by nemuselo brať ťažké lieky.
Zuzka je veľmi prítulné dieťa a chce sa stále maznať, ale len s rodičmi. Je veľmi živá a vie sa hnevať. Keď sa nahnevá, zatne sa, gáni a kričí. Odmalička je nepokojná. Celé noci rodičia nespia, lebo stále kašle a musia ju rôzne polohovať, aby jej uľavili od kašľa. Nechodí do škôlky, je doma s mamou.
Dostala miazmatický homeopatický liek. Asi o 3 týždne sa mamička ozvala, že dcérka začína opäť pokašliavať. Po lieku kašeľ slabol, až úplne odznel a oni sa po prvýkrát, odkedy sa dcérka narodila, vyspali.
Boli sme v častom kontakte, asi každé 3–4 týždne. Zuzka dostávala intermitentne miazmatický liek, približne 3 dávky za 3 mesiace, a 2 dávky konštitučného lieku.
Kontrola po 3,5 mesiacoch: Zhodou okolností boli opäť pár dní pred kontrolou u mňa aj na kontrole u spomínanej pľúcnej lekárky. Tá bola so zdravotným stavom malej Zuzky veľmi spokojná a skonštatovala, že konečne počuje u nej normálne dýchanie. Podľa slov lekárky bola na prvom vyšetrení na tom tak zle, že uvažovala o jej hospitalizácii a napojení na kyslík.
Ja som bola so stavom Zuzky spokojná tiež. Vykazovala zmeny aj v správaní, nebola už tak závislá na mame. Mama mohla ísť do práce a nechať ju s otcom alebo s babičkou. Dokáže sa hrať už aj sama, je kľudnejšia a veľmi poskočil jej mentálny vývoj.
Dostala liek vo vyššej potencii. Asi o týždeň volala mamka, že sa malá zhoršila a dosť kašle a opäť sa zhoršil aj jeden kožný problém (homeopatické zhoršenie po podaní vyššej potencie). Upokojila som ju, že to prejde a bude sa to postupne zlepšovať. Tak aj bolo. Odvtedy sa má Zuzka už tri mesiace dobre a je bez kašľa aj bez kožných problémov.
Dieťa ešte bude pokračovať v liečení.